Hovorim nie fašizmu (Ale nie len tomu v ĽSNS)

Autor: Michal Kodnár | 24.1.2020 o 21:40 | (upravené 25.1.2020 o 20:56) Karma článku: 4,80 | Prečítané:  1653x

Tiež ste v poslednej dobe zaznamenali veľký predvolebný boom ohľadom používania hesla "HOVORÍM NIE FAŠIZMU?"

Áno. NIE FAŠIZMU.

Tento slogan sme mohli v našich končinách vidieť v poslednej dobe naozaj veľakrát. Či už na transparentoch košických protestujúcich, odznačikoch hrdo pripnutých na ošatení pravohemisférových antifašistov, či v dolnej časti profilovej fotografie antifašistických uživateľov facebooku (to je obzvlášť moja obľúbená verzia, nakoľko obsahuje celkom štýlový preškrtnutý hakenkreuz). Tak, či onak, vždy sa bude jednať len o nejaký druh virtue signallingu. Človek chce takýmto spôsobom predovšetkým upútať pozornosť za použitia symbolov, ktoré niečo reprezentujú. Či už sú to slogany, heslá, transparenty, alebo logá so spomínanými preškrtnutými svastikami.

Ja osobne som za takýto druh virtue signallingu rád.

Som vďačný za to, že sa v dnešnej dobe nájdu ľudia, ktorí sú ochotní uvedomiť si riziká totalitných ideológií a snažia sa preto niečo urobiť. Som rád dokonca aj za to, že existujú aj jedinci so zmyslom pre humor, ktorí sa pokojne stretnú na námestí pri mítingu kotlebovcov a mávajú s rómskymi a dúhovými vlajkami na protest proti ideológií utlačujúcej práva menšín.

Za čo však nie som tak celkom rád, je samotné používanie slova "fašizmus". Virtue signalling je stále iba signalling a ľudia, ktorí sa snažia niečo signalizovať prostredníctvom symbolov, si nie vždy musia byť celkom istí ich významom. Presne z tohto dôvodu by som sa ja osobne nepovažoval za nejak extra veľkého symbolistu – význam akéhokoľvek symbolu považujem za príliš jednoduchý na to, aby si pod ním dokázal ktokoľvek interpretovať práve tú myšlienku, ktorú pod ním vidím ja.

V súčasnosti sa z pojmu "fašizmus" a z jeho odvodenín stal niečo ako kult a jeho použitie sa dotýka politickej agendy čoraz viac. A to nie len na Slovensku, ale na celom svete. Myslím si, že ak dnes niekoho nazvem fašistom, tak moje tvrdenie je však primárne vnímané skôr ako nadávka, než reálne konštatovanie politicko-ekonomickej orientácie daného jedinca. Takýmto označeniam v našich končinách predovšetkým podliehajú spomínaní členovia, či priaznivci strany Mariana Kotlebu (sám predseda strany sa dokonca snažil kartu otočiť a na protest zaviedol pojem "liberálny fašizmus").

Veľmi rýchlo sa totiž zabudlo na to, že fašizmus je reálny súbor myšlienok, ktoré obsahujú konkrétne tvrdenia o ľuďoch, sociálnom usporiadaní, politickom systéme a o tom, ako by mala byť spoločnosť riadená smerom ku konkrétnym sociálnym cieľom. Americký ekonóm Jeffrey Tucker dokonca povedal, že fašizmus už dávno stratil svoj význam, keďže bol verejnosťou pretvorený na obyčajnú nadávku a jeho pôvodná definícia sa z povedomia ľudí vytratila.

Okrem toho, že ako spoločnosť celkom zlyhávame pri serióznej identifikácii fašizmu ako ideológie, tak strácame aj schopnosť identifikovať ho, keď sa pred nami na objaví na časovej osi. Bolo by pre nás oveľa prínosnejšie, ak by sme mohli o fašizme diskutovať úplne bez emócii, ako o serióznom súbore myšlienok. Len vtedy by sme jasne videli to skutočné zlo, ktoré tvorí, ako aj pokračujúce nebezpečenstvo, ktoré predstavuje pre ľudskú slobodu.

Fašizmus je totiž špecifická politická a ekonomická ideológia, ktorá sa zrodila okolo roku 1920 v Taliansku, a to súčasne zo socialistického kultu, ako aj odpoveďou naň. Zo socialistickej idey sa zrodil z toho dôvodu, že opovrhoval spoločenským modelom trhového kapitalizmu a zároveň vyzdvihoval štát ako jediného akceptovateľného manažéra spoločnosti. Odmietal mnohé myšlienky presadzované marxistami-leninistami a politicky vzrástol na ich opozícii.

Naviac je to špecifická (ne)ľavicová politická teória so svojou vlastnou kultúrnou, náboženskou a ekonomickou ideou. Aj keď si síce myslím, že pojmy ako "pravica" a "ľavica" už prostredníctvom časovej deformácie už dávno stratili svoj význam a ich použitie je skôr mätúce, než smerodatné, tak aj tak by som si nedovolil fašizmus nazývať striktne pravicovým, alebo ľavicovým (tak, ako to množstvo ľudí vo svete veľmi rado robí). Je to totiž oboje a zároveň ani jedno.

Narozdiel od plnohodnotného socializmu, ktorý poznáme zo Sovietskeho zväzu, fašizmus nepočíta so zrušením komerčných inštitúcií, rodiny, náboženských centier, alebo ľudových tradícií. Chce ich kontrolovať tým, že sa stane súčasťou inšpekcie spoločenského poriadku, bude ju oslavovať, vyzdvihovať, centralizovať, kartelizovať, politizovať a používať na glorifikáciu centrálnej postavy "vodcu" národa, ktorá pracuje na jednom spoločnom cieli vybudovania vznešenej národnej identity.

A toto je presne dôvod, prečo má fašizmus, narozdiel od klasického sovietskeho modelu socializmu, taký ohlas u strednej buržoáznej triedy a dokonca aj u korporátnej triedy, a prečo je tolerovaný náboženskou obcou a odbormi. Narozdiel od socializmu ponecháva všetko to, čo si ľudia tak vážia a zároveň sľubuje vylepšenie ekonomického, spoločenského a kultúrneho života prostredníctvom zjednotenia všetkých činností pod štátnu kontrolu.

Pokiaľ ide o politický vplyv v dvadsiatom storočí, tak by asi väčšina ľudí tvrdila, že fašizmus bol oveľa vplyvnejší ako socializmus, minimálne pokiaľ ide o Európu, Južnú Ameriku a USA. Sovietsky socializmus napriek všetkým tým červeným návnadám a diskusiám pre a proti nepredstavoval až takú autentickú hrozbu. Na druhej strane fašizmus tú hrozbu predstavoval vo všetkých bodoch.

Ako dôkaz nám bohate stačí si pokojne prečítať mainstreamové periodiká zo začiatku tridsiatich rokov dvadsiateho storočia. Kapitalistický voľný trh bol vo všeobecnosti považovaný za zlyhávajúci, staromódny a absurdný. Socializmus bol v amerických novinách považovaný za ohrozenie všetkého, čo je nám vzácne. Na druhej strane si fašizmus získal pomerne veľký rešpekt a široké uznanie. New York Times vyprofilovalo Benita Mussoliniho ako génia centrálneho plánovania. Churchill ho označil za "muža hodiny". Fašistickí teoretici písali pre americké knihy a žurnalisti z najväčších médií s nimi radi robili rozhovory. V roku 1941 Harper Magazine dokonca vyzdvihoval "nemeckú finančnú revolúciu" a zázraky fašistického systému.

Táto idea bola taká populárna práve z toho dôvodu, že bola vnímaná ako ideálny kompromis medzi "zlyhávajúcim" kapitalizmom a desivou myšlienkou sovietskeho socializmu.

Ako by sme čo najjednoduchšie vedeli charakterizovať tento režim? Fašizmus by sa dal pokojne zhrnúť do celkom cool frázy "plánovaná spoločnosť". Je založená na vodcovskom princípe a presvedčení, že ak má priemysel vôbec fungovať, musí byť riadený zhora najväčšími expertami s dôrazom na maximálnu efektivitu a politické (= spoločenské) priority.

John T. Flynn vo svojej knihe As We Go Marching z roku 1944 vysvetľoval, ako fašizmus vo svojej agende nikde nebol vo verejnosti tak jasne identifikovateľný, ako socializmus. Účel samotný je považovaný za princíp – štát robí to, čo má, bez ohľadu na okolnosti. Po preskúmaní historických udalostí a momentov, pri ktorých vznikal, zároveň s vyjadrenými princípmi každého fašistického teoretika a praktika, prišiel s ôsmimi bodmi, ktoré považuje za jadro fašistickej ideológie.

Podľa Flynna, fašistický systém je taký:

  1. V ktorom si vláda uzurpuje neobmedzené právomoci – totalitarizmus.
  2. V ktorom je táto neobmedzená vláda riadená diktátorom – vodcovský princíp.
  3. V ktorom je štát organizovaný a podnikanie umožňuje len pod obrovskou byrokraciou.
  4. V ktorom je ekonomika organizovaná syndikalistickým modelom, kde produkuje skupiny formované do cechov a profesijných kategórií pod dohľadom štátu.
  5. V ktorom štát a ním vytvorené organizácie ovládajú kapitalistickú spoločnosť na základe plánovaného, autarchického princípu.
  6. V ktorom sa štát považuje za zodpovedného za udržanie kúpyschopnosti obyvateľstva, čo rieši verejnými výdavkami a pôžičkami.
  7. V ktorom je militarizmus používaný ako vedomá metóda štátnych výdavkov.
  8. V ktorom je imperializmus používaný ako nevyhnutná politika vyplývajúca z militarizmu ako aj iných častí fašizmu.

 

Flynn dodáva: 

"Všade, kde nájdete národ, ktorý sa riadi týmito bodmi, budete vedieť, že je to fašistický národ. Tam, kde sa zas riadia väčšou časťou z týchto bodov, sa dá predpokladať, že sa tam najskôr uberú smerom k fašizmu..."

Názov Flynnovej knihy by sa však dal chápať dvojitým významom.

Na jednej strane sa mu dá porozumieť ako niečomu v zmysle "Pochodovali sme, aby sme bojovali proti fašizmu v zahraničí". No na strane druhej však nesmieme zabudnúť, že v tom čase bola ekonomika USA pod úplnou štátnou kontrolou. Existovala tu branná povinnosť, cenová a mzdová kontrola, licencovanie a korporativzmus a militarizácia boli kvôli druhej svetovej vojne na vzostupe. Vlastne je pre slobodu tlače v USA veľkým zázrakom, že sa táto kniha vďaka svojmu ironickému názvu nedostala do americkej sekcie samizdatovej literatúry.

Aké ponaučenie z toho všetkého plynie pre súčasnosť?

Veru, dnes je každé odvetvie priemyslu regulované. Každá profesia je kategorizovaná a organizovaná štátom. Všetky tovary a služby sú hlavne kvôli francúzskemu vynálezu dane z pridanej hodnoty zdanené. Aby mohol jednotlivec podnikať, tak musí prejsť astronomickým množstvom byrokratickej záťaže. Na Slovensku politici reálne hrozia s povinnou vojenskou väzbou (službou) a militarizácia sa vo svete veľmi rýchlo rozvíja kvôli vojenským konfliktom, na ktoré doplácajú predovšetkým civilisti.

Nuž, a taktiež by bolo vhodné spomenúť, že všetky orgány štátnej správy vznikli tiež z tejto jednej ideológie, ktorá má svoje meno. Len zopár ľudí si však dovolí používať tento pojem správne.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?