Prečo je Bratislava "fádna a škaredá"?

Autor: Michal Kodnár | 10.9.2019 o 17:59 | Karma článku: 10,06 | Prečítané:  4768x

Množstvo návštevníkov Bratislavy, ktorí si už pochodili nejakou tou časťou sveta, sa jednoducho dostane k záveru, že naše hlavné mesto už nestojí za ich ďalšiu návštevu.  

Ak z celého problému vynecháme spomienkových optimistov, ktorí o kultúre a architektúre miest Európy nemajú ani poňatia a Bratislavu navštívili ako jediného príslušníka západnej civilizácie, tak sa takmer všetci turisti, ktorí svojou návštevou poctili toto mesto, zhodnú na tom, že Bratislava je jednoducho „fádna a škaredá“.

V množstve zahraničných článkov a blogov, ako napr. Bratislava – The World’s Most Boring Capital City, The Monoliths of Bratislava, alebo Is Bratislava Worth Visiting? je naše hlavné mesto prezentované ako nejaká neurčitá aglomeračná oblasť plná nekultúrnej architektúry a zanedbaných a depresívne pôsobiacich historických prežitkov.

Tieto kritické pohľady na Bratislavu mi prišli natoľko výstižné a trefné, že si ich dovolím tak trochu podrobiť mojej analýze.

Bratislava mala podľa mňa už od dôb svojej rannej histórie jednoducho tú smolu, že bola po boku moderných metropol, ako sú Viedeň, Budapešť, alebo Praha, len akýmsi zaostalým a zakrpateným rádobymestom. A bohužiaľ, porovnávaniu s týmito troma mestami sa „Krásavica na Dunaji“ v očiach turistov bohužiaľ nevyhne.

To nás privádza k jadru ďalšieho podstatného problému. Bratislava je pre množstvo jej návštevníkov len akousi medzizastávkou v ich cieľovej destinácií, Viedni (podobne, ako sú napr. Azorské ostrovy medzizastávkou pri lete z Európy do Ameriky). A či už nemenovaný turista do Viedne cestuje vlakom, alebo loďou, tak je to v podstate jedno, lebo na oboch miestach ho vlastne čakajú nemenované delíriá kultúrno-architektonického strachu a hnusu.

V prípade cesty loďou našich turistov čaká masívna panoráma petržalskej siete panelových domov, ktorá na podiv turistov neslúži len ako skanzen pripomínajúci socialistické centrálne plánovanie, ale je dokonca do dnešnej doby plne obývaná so všetkou (ne)potrebnou infraštruktúrou.

V prípade, že sa naši úbohí turisti rozhodli ignorovať lodnú dopravu a zvolili si za svoj dopravný prostriedok vlak, tak bohužiaľ, ani to pre nich nie je žiadna výhra. Na Hlavnej stanici ho čaká morbídne-komická architektúra niečoho, čomu sa ľudovo hovorí Skleník (mimochodom, skleník aspoň zvyšuje pravdepodobnosť rastu poľnohospodárskych plodín, zatiaľčo v tom bratislavskom sa akurát tak zvyšuje pravdepodobnosť chytenia hepatitídy typu C). Dojem návštevníkov z tohto hypnotizujúceho zjavenia postaveného v roku 1989 je kombinovaný všadeprítomným pachom moči, holubieho trusu, či zatuchlých výlučkov potných žliaz miestnych bezdomovcov (kto na Hlavnej stanici skutočne bol, tak naozaj vie, že sa nejedná o moju subjektívnu expresivitu, ale o hodnoverné zachytenie bratislavskej reality). Ak naši turisti ešte nie sú dostatočne znechutení týmto molochom nevysloviteľnej kultúrnej hrôzy, tak sa ešte pokojne môžu zviesť taxíkom „na istanbulský spôsob“ do centra mesta, pričom za párkilometrovú jazdu môžu pokojne zaplatiť aj štyridsať eur.

Poďme sa ale presunúť k tomu, prečo ma práve tieto kritické zahraničné články a blogy tak veľmi zaujali, aj keď som s nevábnosťou môjho rodného mesta bohužiaľ úplne stotožnený.

Recenzenti totiž nielenže presne zachytili dôvody všetkých bratislavských nechutností, ale ešte k tomu dokázali popísať aj ich hlbšie súvislosti.

Väčšina Bratislavčanov sa totiž momentálne pozastavuje nad neobmedzenou farebnou škálou zateplených panelákov, z ktorých uhľa pohľadu zatieňuje dominantné UFO Aupark Tower a taktiež hustý zástup billboardov.

Všetko sú to však absolútne malicherné záležitosti, ktoré si nezasvätený turista nemá šancu všimnúť.

Skutočným problémom Bratislavy sú však monolity zasadené do historických, či jednoducho kľúčových častí mesta. Či už sa jedná o Skleník na Hlavnej stanici s charakteristickým zápachom, budovu Slovenského rozhlasu, ktorá vyzerá ako nedokončený ochranný obal na otvorený reaktor v Černobyle, Staromestskú ulicu, ktorej výstavba spolu s Mostom SNP kompletne zdeštruovala stredoveké centrum mesta (ktorého osobitou subkultúrou a jedinečnosťou by sme podľa mňa úplne kľudne predčili Viedeň), či Premostenie Slovenskej národnej galérie, ktoré pôsobí ako poriadna facka historickej architektúre pôvodných Vodných kasární. A ako posledný klinec od našich súdruhov zasadený do rakvy bratislavskej architektúry nemôže byť nič iné, než masívna výstavba petržalskej mestskej časti a lá Pripiať.

Množstvo optimistov však bude argumentovať, že tieto stavby majú aj cez to všetko určitú architektonickú hodnotu. To samozrejme nemienim popierať, niektorí architekti za ne dokonca vo svete pozbierali aj pár cien. Dôležité však je, že tieto brutalistické monumenty majú svoje miesto v modernom funkcionalistickom meste, ktoré by v dnešnej dobe slúžilo len ako pripomienka architektonického fetišizmu starých časov. Zasadiť ich do historickej, alebo kľúčovej časti mesta má asi rovnaký efekt, ako keby nejaká zamestnankyňa materskej školy predčítala deťom pred spaním Danteho Inferno – umenie to síce viac-menej je, ale jeho umiestnenie je tak trochu rozporuplné.

Kompletný návrh Petržalky, ako antropistickej králikárne s minimálnou infraštruktúrou, je vlastne akési zosobnenie Aténskej charty, vydanej Le Corbusierom v roku 1943 v Paríži. V charte je ideálne mesto popisované ako funkcionalisticko-urbanistická zóna s oddelenými mestskými zónami na bývanie, relax a prácu.

 

„Whoops, I was wrong...“

 

Týmito slovami autor článku The Monoliths of Bratislava naznačuje, ako by Le Corbusier reagoval pri prechádzke od Zrkadlového hája po Námestie hraničiarov. To, že je inicializácia podobného projektu v našej realite utópiou, môže podľa tohto článku zahraničnému turistovi dokázať jediná prechádzka bratislavskou Petržalkou.

Obyvatelia Bratislavy by si v tejto chvíli mali položiť niekoľko závažných otázok. Prečo nemá Museo del Prado v Madride natretú plechovú strechu červenohnedou farbou, ako budova slovenského rozhlasu, aby na nej nebolo vidno hrdzu? Prečo patrí urbanistické centrum Notting Hill k jedným z najlepším miestam na bývanie v Londýne, zatiaľčo Petržalka je ideálnym miestom akurát tak pre ľudí, ktorí holdujú v postapokalyptických sci-fi? Prečo sa na opravu vyhoreného parížskeho Notre-Dame zložilo kvantum ľudí astronomickou sumou, keď v Bratislave sa v minulosti pokojne zrovnala so zemou významná časť Starého Mesta vrátane synagógy len kvôli výstavbe Mostu SNP a Staromestskej ulice?

Nech boli dôvody miestnych súdruhov na pretvorenie Bratislavy v brutalistický výplod rysovacích dosiek francúzskych akademických architektov akékoľvek, tak jedinou nádejou zdravého rozumu so zámerom uchrániť historické dedičstvo, môže byť v tomto prípade jedine právo veta v podobe inštitútu súkromného vlastníctva.

Prečo si teda nemyslím, že výhodnejším riešením nebude napr. ideálne nastavenie štátu, ktorého architektonické plány budú v súlade so spomínaným „zdravým rozumom“ a pri ich výstavbe sa bude vždy počítať s historickou hodnotou budov, ktorým hrozí potencionálna demolácia? No jednoducho preto, že takéto „ideálne“ nastavenie je extrémne utopistické. Jeden súkromník bude asi ťažko vlastniť nevyužívané lúky a pasienky v Bratislave o rozlohe celej mestskej časti. Z týchto dôvodov tam pochopiteľne nepostaví masívne sídlisko a lá Pripiať. Jeden súkromník tiež asi ťažko znárodní majetok ľudí v historickom centre mesta, aby tade mohol vybudovať ústie pre výjazd na Most SNP.

Jednoducho, megalomanské a krátkozraké zásahy do mestskej architektúry s minimálnym kultúrnym i ekonomickým úžitkom sú výhradne prácou štátu, nie súkromných majiteľov daných pozemkov a budov.

Väčšina týchto zásahov sa v Bratislave pochopiteľne uskutočnila práve v dobe, kedy niečo ako „inštitút súkromného vlastníctva“ príliš veľké spoločenské postavenie nemal. Nejde však výhradne len o socialistický režim. Mnohým stavbám taktiež neprial aj režim z čias Slovenského štátu, na ktorý napr. doplatilo množstvo židovských vlastníkov – preto tam nebolo nikoho, komu by záležalo na kultúrnom dedičstve svojich predkov a Židovská štvrť nakoniec zanikla. A presne z dôvodu prítomnosti inštitútu súkromného vlastníctva sa takému Londýnu, Paríži, alebo Madridu vyhol postapokalyptický osud Bratislavy.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Hrozí vojna medzi USA a Iránom?

Ropné zariadenie v Saudskej Arábii zbombardovali drony.


Už ste čítali?